Od uzavretia Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920, ktorou sa vytýčili štátne hranice medzi Maďarskom a susednými štátmi vrátane Československa uplynulo sto rokov. Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.
V slovenskej verejnej sfére nefiguruje Trianon ako pertraktovaný referenčný bod i vzhľadom na utlmenú diskusiu o istej forme či už teritoriálnej, alebo neteritoriálnej autonómie juhoslovenských Maďarov. Diametrálne odlišná je však situácia v Rumunsku vzhľadom na 1,2 milióna Maďarov žijúcich v rumunskej diaspóre. V posledných mesiacoch v Rumunsku eskaluje etnický konflikt vyvolaný podporou budapeštianskej vlády pre požiadavky sedmohradských Maďarov na územnú autonómiu Sikulska. V reakcii na požiadavky rumunský parlament 13. mája odhlasoval deň podpísania Trianonu za národný sviatok, pričom všetky štátne inštitúcie sú povinné vyvesiť v tento deň štátnu vlajku a podporovať organizovanie osláv prijatia Trianonu miestnym obyvateľstvom. Maďarská vláda i politická reprezentácia rumunských Maďarov vnímajú tento krok ako provokáciu.
Ako provokácia maďarskej strany voči nemaďarským obyvateľom susedných štátov je na druhej strane vnímaný novovybudovaný Pamätník národnej spolupatričnosti na Triede ústavnosti (Alkotmány u.) oproti budapeštianskemu parlamentu. Autori pamätníka na vládnu objednávku zhmotnili trianonskú traumu do sto metrov dlhej klesajúcej rampy symbolizujúcej „smrť – pohreb – vzkriesenie krajiny“. Na stenách rampy sú do granitových dosiek vyryté názvy všetkých 12 537 uhorských obcí v maďarskom variante z úradného Zoznamu miestnych názvov Krajín uhorskej svätej koruny z roku 1913. Vrátane tých obcí, v ktorých Maďari nežili a ktorých názvy štátne autority umelo pomaďarčili (narp. Szvidnyik na Felsővízköz).
V politike spomínania, pamäti a identity Maďarskej republiky je Uhorsko primordiálne od jeho založenia interpretované ako maďarský národný štát. Na druhej strane v historiografiách susedných štátov je interpretované ako multietnický štát, ktorý maďarské politické elity nemali právo násilne maďarizovať. Faktom zostáva, že Uhorsko bolo v rokoch 1867 – 1918 legislatívne inštitucionalizované ako maďarský národný štát.
V súvislosti s rozpadom Uhorska po prvej svetovej vojne maďarský národný naratív štylizuje Maďarov do roly obete, ktorú víťazné mocnosti pripravili o dve tretiny územia a s ním aj o tretinu obyvateľov vlastného národného spoločenstva. Maďarské národné elity dodnes odmietajú prevziať akúkoľvek zodpovednosť za rozpad Uhorska. V tejto súvislosti je potrebné reagovať na viktimizačný diskurz (diskurz obete) reprodukovaný štátnou politikou pamäti a v diachrónnej kauzalite interpretovať Uhorsko ako zlyhaný maďarský národný štát z týchto štyroch dôvodov:
1. maďarské etnikum nebolo schopné počas existencie Uhorska osídliť územný rozsah obsadenej krajiny a vytvoriť tak etnicky homogénny alebo takmer etnicky homogénny štátny útvar. Rozsiahle územia bez maďarského osídlenia sa tak stali emblematickými domovinami pre nemaďarské etniká Slovákov, Rumunov, Rusínov, Srbov.
2. politické elity Uhorska neboli schopné udržať teritoriálnu integritu tohto štátneho útvaru, ktorý sa naopak stal objektom centralizačných a kolonizačných politík progresívnejšieho štátneho útvaru – Rakúska (v období 1526 – 1867). Maďarské politické elity tak prišli o možnosť prevedenia efektívnej štandardizácie a homogenizácie Uhorska podľa vlastných predstáv takým spôsobom, ako sa to od obdobia raného novoveku synchrónne odohrávalo v ostatných európskych „národných monarchiách“.
3. maďarské politické elity zlyhali v asimilácii nemaďarských etník, lebo efektívne nástroje na nacionalizáciu identít nemaďarského obyvateľstva získali až v roku 1867. V tomto čase však už identity značnej časti nemaďarských spoločenstiev boli aktivované vyprofilovanými nemaďarskými politickými reprezentáciami v rozbehnutom a inštitucionálne nebránenom etnizačnom procese.
4. maďarské politické elity zlyhali pri vyrovnávaní sa s nemaďarskými kontraelitami, i keď sa o to preukázateľne pokúšali (v rokoch 1849, 1861 – 1867 a 1919). Nemaďarské kontraelity sa v reakcii na systematickú diskrimináciu a kriminalizáciu národných politických požiadaviek začali orientovať na pomoc politických elít národných spoločenstiev susedných štátov, čo v konečnom dôsledku viedlo k strate rozsiahlych území a vytvoreniu etnicky homogénneho Maďarska v nevýhodných trianonských hraniciach.
Tézy o Uhorsku ako zlyhanom maďarskom národnom štáte boli publikované v rámci diskusie medzi zástupcami historiografií Maďarska a susedných štátov v časopise Historického ústavu Maďarskej akadémie vied Történelmi Szemle v štúdii: FICERI, Ondrej. Vállalni a felelősséget Trianonért. In Történelmi Szemle, 2019, roč. 61, č. 4, s. 763-776.
Autor: Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV
Foto: Facebook/Steidl Imre Program
